Si hanba ľudskej múdrosti,
si posol hriešnej radosti,
neznesiem ťa pri sebe,
ten chlad vniká až do kosti.
Tvoja budúcnosť je stratená
raz padneš až na kolená,
no nikto ti už nepomôže,
budeš úplne stratená.
V tvojej takzvanej láske
nie je žiaden cit,
vravíš, že ma ľúbiš
no počujem len krik,
krik ktorý ma ničil,
ktorým si ma ovládala,
ale už som sa spamätal,
nado mnou si nevyhrala.
Chcela si mi zničiť mladosť,
chcela si mi zničiť sny,
no tvoja moc už nie je taká
ako si myslíš.
Už nikdy ma neovládneš,
už nedostaneš šancu,
skončíš ako pobehlica
a nie v žiadnom zámku.
Nebudeš mať svojho princa,
nebudeš mať nič,
môžeš dostať akurát tak,
pojebaný syfilis.
Takto skončia všetky štetky
čo mali v piči budúcnosť,
no teraz je už neskoro,
rozoberať minulosť.
Čo sa stalo už nezmeníš,
musíš sa stým zmieriť,
možno pre teba bude lepšie,
do hlavy si streliť...